Úvod

Rozhodovanie štatutárnych orgánov obchodných spoločností predstavuje komplexný proces. Štatutárny orgán v rámci obchodného vedenia musí, mimo iné, strategicky plánovať, identifikovať vhodné obchodné príležitosti, predikovať a analyzovať riziká a pozitíva obchodov, dopady rozhodnutí na cash-flow spoločnosti a pod. Obchodné rozhodovanie musí následne pretaviť do konkrétneho úkonu – napríklad do uzatvorenia zmluvy.

Opísaný proces je ovplyvnený mnohými faktormi, predovšetkým dostupnosťou informácií, časovým tlakom, a často aj subjektívnymi záujmami štatutárnych orgánov. Ak sa neskôr preukáže, že štatutárny orgán nepostupoval v súlade s jeho povinnosťami, môže byť za svoje konanie priamo zodpovedný a povinný nahradiť škodu. V tomto článku Vám v krátkosti predstavíme tzv. „pravidlo podnikateľského úsudku“ a spôsob, ako v kontexte slovenskej právnej úpravy chráni štatutárne orgány spoločnosti s ručením obmedzeným a akciovej spoločnosti pred priamou zodpovednosťou.

Základné povinnosti štatutárneho orgánu

Vzťah medzi štatutárnym orgánom a spoločnosťou, resp. jej spoločníkmi alebo akcionármi je charakterizovaný dôverou, keďže samotný zákon ako aj spoločníci/akcionári delegujú na štatutárne orgány široké právomoci. Výkonom svojej funkcie preto zásadne vplývajú na ekonomickú situáciu spoločnosti, a tým na jednotlivých spoločníkov.

Obchodný zákonník preto stanovuje dve základné povinnosti pre štatutárne orgány s.r.o. a a.s., nazývané aj ako tzv. „fiduciárne povinnosti“1. Ide o povinnosť konať s odbornou starostlivosťou (povinnosť starostlivosti) a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov (povinnosť lojality)2.

Odbornou starostlivosťou treba rozumieť najmä konanie na informovanom základe, pričom musí ísť profesionála v riadení spoločnosti, ktorý dokáže rozhodovať v záležitostiach spoločnosti a rozpoznať situácie, v ktorých je potrebné vyhľadať (externé) poradenstvo od špecialistov v danej oblasti.3 Povinnosť lojality zahŕňa konanie v záujme spoločnosti, jej spoločníkov, neuprednostňovanie vlastných záujmov alebo záujmov tretích osôb, ale aj zachovávanie mlčanlivosti o dôverných informáciách4.

Pravidlo podnikateľského úsudku – vznik a koncepcia

Doktrína pravidla podnikateľského úsudku (angl. business judgment rule, ďalej aj „BJR“) vznikla v angloamerickom právnom prostredí, predovšetkým v rámci rozhodovacej praxe  štátu Delaware5.

Podstatou BJR je ochrana štatutárnych orgánov (directors) pred zodpovednosťou za škodu spôsobenú ich rozhodnutiami, ak tieto rozhodnutia prijali informovane, v dobrej viere, bez konfliktu záujmov a v najlepšom záujme spoločnosti. BJR tak poskytuje tzv. bezpečný prístav (safe harbour) pre štatutárne orgány pred zodpovednosťou.

Týmto spôsobom sú štatutárne orgány chránené aj v situáciach, ak sa ich rozhodnutia neskôr ukážu ako nesprávne. To im umožňuje podstúpiť vyššie podnikateľské riziko a neobávať sa osobnej zodpovednosti za svoje rozhodnutia.

Angloamerický koncept BJR vopred predpokladá, že konanie štatutárneho orgánu bolo vykonané informovane a vo viere, že koná v najlepšom záujme spoločnosti6. Dôkazné bremeno je tak na spoločnosti, aby preukázala, že pravidlo BJR sa nemôže aplikovať.

BJR v kontexte slovenského právneho poriadku

Porušenie povinností štatutárnym orgánom konať v súlade s odbornou starostlivosťou a lojálne rezultuje v povinnosti nahradiť nimi spôsobenú škodu. Nie je pritom relevantné, či ku vzniku škody došlo úmyselne (napr. prevedením peňazí spoločnosti na svoj účet) alebo nedbanlivostne (napr. štatutárny orgán opomenul podať daňové priznanie v zákonnej lehote), keďže náhrada škody sa spravuje obchodnoprávnym režimom objektívnej zodpovednosti.

V ustanoveniach o exonerácii, t. j. zbavenia sa zodpovednosti za škodu, možno badať prvky BJR. Štatutárny orgán sa môže zbaviť zodpovednosti len ak preukáže, že konal s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti7. Dôkazné bremeno je však oproti angloamerickému konceptu BJR obrátené a spoločnosť nemusí preukazovať porušenie povinnosti štatutárnym orgánom.

Ide preto o neľahkú úlohu, keďže spoločnosti stačí žalovať nárok na náhradu škody a preukázať jej výšku a následne štatutárny orgán musí preukazovať skutočnosti odôvodňujúce jeho konanie s odbornou starostlivosťou a v záujme spoločnosti8. Osobitne zložitou je situácia, ak spoločnosť vyvodzuje zodpovednosť voči bývalému štatutárnemu orgánu, ktorý nemá prístup k dokumentom týkajúcim sa obchodného rozhodnutia a z tohto dôvodu nie je schopný uniesť dôkazné bremeno.

Záver

Pravidlo podnikateľského úsudku predstavuje významný nástroj ochrany štatutárnych orgánov pred zodpovednosťou za podnikateľské rozhodnutia, ktoré sa neskôr ukážu ako nesprávne. Kým v angloamerickom právnom prostredí poskytuje BJR širší „bezpečný prístav“, slovenský právny poriadok kladie na štatutárne orgány vyššie nároky, keďže dôkazné bremeno nesie samotný štatutárny orgán. Napriek týmto rozdielom však možno konštatovať, že aj slovenská úprava BJR motivuje štatutárne orgány konať informovane a lojálne, čím podporuje vyvážené rozhodovanie a ochranu záujmov spoločnosti. Doktrína zároveň zdôrazňuje význam dôvery, transparentnosti a profesionálneho prístupu, ktoré sú nevyhnutné pre efektívne riadenie spoločnosti a minimalizáciu rizík spojených s výkonom funkcie štatutárneho orgánu.

Autor: JUDr. Peter Šikulínec

Bibliografia:

  1. Pojem fiduciárny má svoj pôvod v latinskom slove fiducia, v preklade „dôvera“. Pozri napríklad:  https://www.oxfordreference.com/display/10.1093/oi/authority.20110803095816799
  2. Povinnosť členov predstavenstva a. s. konať s odbornou starostlivosťou nachádzame v 194 ods. 5 ObZ ako podkategóriu náležitej starostlivosti.
  3. CSACH, K. In: MAMOJKA, M. a kol. Obchodné právo I – všeobecná časť, súťažné právo, právo obchodných spoločností a družstva. Bratislava : C. H. Beck, 2021, s. 496.
  4. Napríklad Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa z 19.02.2009, spis. zn. 1 Obo 16/2008.
  5. Ako referenčný prípad slúži často rozhodnutie Najvyššieho súdu v Delaware vo veci Smith v. Van Gorkom, 488 A.2d 858, 872 (Del. 1975).
  6. Pinto, Arthur R., Branson, Douglas M. Understanding Corporate Law. 3. vyd. Durham: Carolina Academic Press, 2009. ISBN 978-1-4224-2959-4, s. 223.
  7. § 135a ods. 3 ObZ pri konateľoch a § 194 ods. 7 ObZ pri členoch predstavenstva.
  8. Napríklad uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 14. 9. 2023, sp. zn. 5Obdo/7/2023